Pán Ľubor

Keď to všetko začalo pomyslel som si, že leukémiu dnes už bežne dokážu úplne vyliečiť, keď to nekonečne dlho trvalo, tak som bol v tom, že to ešte vydržím, ale keby sa to malo vrátiť, tak pôjdem do Holandska na eutanáziu, ale teraz po rokoch, by som sa to snažil vydržať znova.

Ťažké bolo, že to krajné utrpenie trvalo tak dlho.

Veselý zážitok – Keď ma prišli pozrieť kamaráti z kapely a spevák ma videl nastoknutého na infúzii, navrhol, že to musím mať na pódiu s veľkým nápisom HEROIN na fľaši, že to bude ten správny sex dugs & rock´n´roll.

Jedine vďaka chorobe som prišiel na to, že telo je vcelku opraviteľný stroj, že čohokoľvek sa vzdáš Ti dá energiu, ktorú máš práve uloženú v tom na čom lipneš a že je vcelku racionálne vzdať sa aj života (najhoršie čo sa môže stať, že zomriem), čo ti dá viac energie si práve ten život zachovať…

Takže nebyť problémov, nebolo by až tak úpenlivej snahy vyslobodiť sa z celej tejto nezmyselnej takéto problémy generujúcej mašinérie…

Novým a budúcim pacientom odkazujem: nechať sa zošrotovať blbo nastaveným systémom fungovania tohto sveta je blbosť, ale keď už sa vám to stalo tak netreba veľmi špekulovať a brať všetko ako príde, lebo nikto určite nevie, čo vám pomôže a čo ublíži, ale lekári majú asi najlepší cit, čo bude najlepšie.

Ľubor, 47 rokov, transplantovaný v roku 2004