Pani Edita
Keď to všetko začalo pomyslela som si
mne sa to stať nemôže, však ja nemôžem a ani nechcem zomrieť, nechcela som tomu celému veriť.
Nezabudnem/ťažké bolo/
mala som veľmi veľa bolestí, bolel ma nos, ústa z ktorých som krvácala, zlatá žila, bol nábeh na trombózu. Celé dni som sa zaoberala tým, keď mi začali vypadávať vlasy, to bola moja mora, nikomu som sa s tým nezdôverila , poctivo som každé ráno zbierala vlasy z postele aby si to nikto nevšimol, mala som strach z toho, že ma ostrihajú dohola. Napokon ma predsa len sestrička ostrihala úplne dohola, veľmi zle som to znášala, ešte horšie ako to, že som tu zavretá. Manžel to obrátil na srandu, aby to troška odľahčil, kázal sestričke, aby ma pekne ostrihala.
Môj veselý zážitok z nemocnice
Boli dni, keď sme si so spolubývajúcou sadli na chodbu, spravili pohodlíčko, vyložili sme na stôl kto čo mal , popíjali kávu rozprávali sa a mysleli sme si resp. zahrali sme sa, že sme v cukrárni. Na to nám, už ani pani profesorka nevedela čo povedať.
Takže nebyť problémov, nebolo by………
…že zdravie je najdôležitejšie a najcennejšie, najdôležitejšia moja denná aktivita bola, že som sa modlila k pánu bohu a podpora mojej rodiny
Novým a budúcim pacientom odkazujem………
… áno nemôžu to len tak vzdať, plakať nad tým čo sa stalo, treba zabojovať, nevzdávať sa , však je možnosť uzdravenia, podarí sa to len treba v to silno veriť
Ja ako člen rodiny/blízky/ to celé vidím takto…….
je to situácia a stav najmä zo začiatku katastrofálny, bezradný a chaotický, neviete sa k tomu ako postaviť, hľadáte myšlienky, možnosti, potom sa Vám otvárajú možnosti liečby, začnete tomu veriť, podporujete chorého člena rodiny, ste mu vo všetkom nápomocný, pozitívne myslíte všetci, snažíte sa ho povzbudiť, uľahčiť mu trápenie malými pozornosťami, stáť pri ňom… stáť pri ňom… a keď všetci veríte v uzdravenie, ten výsledok príde
Edita, 46 rokov, transplantovaná v roku 2009