Pani Viera
Keď to všetko začalo pomyslel/a som si:
Bolo pár dni pre Vianocami rok 2003, odber krvi na preventívke, potom telefón od mojej praktickej lekárky, že KO nie je ako má byť, ale nič dôležité. Opäť odbery u hematologičky + odber KD z hrudnej kosti. Výsledky boli 22.12.2003, kde som dostala už adresu a okamžitý kontakt na nemocnicu na Antolskej ulici, a pani doktorku Bojtárovú, kde som prišla cca o 14 hod. Znovu na ambulancii odbery, kde som sedela a stále nevedela, že čo mi je, pretože nikto mi nič nepovedal. Ja som si všimla na stene ambulancie obrázok v angličtine, kde bolo slovo LEUKÉMIA. Pýtala som sa p.doktorky, že či mám leukémiu? Odpoveď, že oni to nazývajú inakšie. To bolo všetko, okrem toho že mi povedala, že m okamžite hospitalizujú. Ráno ešte toho dňa som bola v práci, ani v myšlienkach, že popoludní budem hospitalizovaná. 23. december opäť odbery, KD, potom kaval, protokol od pána prednostu až po jeho prečítaní som pochopila, že čo si asi je. Prvá myšlienka, veď toto nemôže byť koniec!!!
Nezabudnem (ťažké bolo):
Pre mňa to, že moje myšlienky smerovali na moje tri deti, že okrem mňa nemajú už nikoho na tomto svete, prosila som ich aby si v živote pomáhali. Všetci traja boli úžasní, podpora od nich bola, aj je veľmi silná. Sú to úžasní ľudia. Po transplantácii v auguste 2004, mesiac nemocnica, potom domov a každý deň, alebo obdeň kontrola a infúzie, krvi, doštičiek, môj syn v tom čase práve dostal výpoveď v práci a bol mi na blízku 24-hod. denne, takže som mala prevozy zabezpečené. V tomto prípade bolo to zlé na niečo dobré, trvalo to takmer jeden rok.
Môj veselý zážitok s nemocnice:
Bol Silvester rok 2003, ja som večer zaspala na izbe č.5, bola som sama. Presne pár minút po polnoci som sa na hlasnejší smiech prebudila (sestričky boli oproti v miestnosti), v tom prišla do izby sestrička Michaela s Dúbravky-Ba, ktorá ma pohladila po tvári a dala mi pusu na líce. Bola som rozospatá, ona prišla tíško a tíško aj odišla. Bolo to milé… Tiež moje prvé strihanie v nemocnici, asi po týždni pobytu robila moja nevesta Deniska, robila mi dokonca rôzne účesy, ale brali sme to vtedy ešte s humorom, proste sme tú situáciu nadľahčili.
Krásnu spomienku mám nato, ako sme ozdobovali vianočný stromček na chodbe.
Jedine vďaka chorobe som prišiel/a na to, že:
Sa ukázali charaktery viacerých mojich tzv. priateľov, ale aj kolegov, ale hlavne mojich blízkych príbuzných. Zostala jedna kolegyňa, ktorá je doteraz, ale moja vlastná sestra sa ukázala, čoho je schopná. (I keď u nej to nebola novinka). Musím povedať, že v roku 2005 mi zomrela moja maminka, čo bolo veľmi ťažké. Boli tam samozrejme aj peniaze cca 200.000 sk. Keďže vieme, že táto choroba- leukémia stojí nemalo financií každého, tak som sa po dvoch rokov dovolila slušne spýtať, vtedy mojej sestry či nemám nárok z peňazí po mame aspoň 5.000 sk, na lieky a výživu. Jej odpoveď bola stručná a povedané po slovensky- „Pýtaj si od tých RAKOVINOVÝCH“- citujem doslovne. Musím ale povedať že to je žena, ktorá získala za pozemky cca 6. mil. sk. Aj taký sme… Charakter za ukázal. Od toho času je pre mňa cudzí človek.
Takže nebyť problémov, nebolo by:
Všetko také, aké je dnes… Ja som tiež spomalila, prehodnotila som priority života, vážim si každý deň, ďakujem Bohu za každý deň, teším sa zo slniečka, dažďa, milých ľudí, stretnutie s mojimi vnúčatami, to bolo aj predtým, ale od môjho ochorenia mi pribudli tri vnúčatka. (Spolu ich mám päť)
Teším sa keď zvládnem prechádzku v lese 4-5 km.
Novým a budúcim pacientom odkazujem:
Myslieť pozitívne a veriť, že krôčik ku krôčiku sa to dá zvládnuť. Videla som veľa bolesti, zažila som veľa bolesti, ale vždy keď som išla na kontrolu tak táto veta krôčik ku krôčiku sa to dá. Odišlo mi veľa blízkych aj s mojich spolupacientov, ktorý ležali so mnou. Bolo mi veľa z nich už priateľmi. Písala som viacerým, volali sme si.
Medicína ide dopredu a to je úžasne. Mojím výrokom je táto veta z jednej požičanej knižky od kolegyne: „Vždy vedieť, že v prvom rade som tu JA, a musím si sama seba vážiť a mať rada“. Každý deň si poviem: SOM MLADÁ, SOM ZDRAVÁ= MÁM SA RADA. (Je to sila vôle)
Ja ako člen rodiny (blízky) to vidím celé takto:
Ja ako dcéra, som pracovníčka v zdravotníctve už takmer 22 rokov. Som Mgr.ošetrovateľstva, pracovala som 17 rokov na chirurgii, ako staničná v Nár. onk ústave.
Viem, čo to obnáša. Mojej mame vždy hovorím: „váž si sama seba, ži svoj život doslovne a do písmena, pretože je to dar.“ Veľmi jej to pomáha. Ži svoj život každý deň a podľa možností bez stresu. Skutočne sa to dá. Myslím že moju mamu to posilnilo, v tom dobrom slova zmysle.
P.S. Ako dcéra viem, že zážitok so Starého Smokovca ju neskutočne obohatila a dodala jej veľmi veľa energie. Patrí Vám veľa vďaky…
pani Vierka, 62 rokov, transplantovaná 28.8.2004