Pani Tatiana

Keď to všetko začalo pomyslel/a som si:

“Prečo práve ja? Čo som komu urobila? Zvládnem to?” Aké to asi bude? Veľmi veľa otázok sa mi vynáralo v hlave, na ktoré som nevedela odpoveď. Samozrejme, že ma informovali lekári, sestričky, ale veľká škoda, že som tak nemala niekoho, kto to zažil na vlastnej koži a kto by mi bol povedal ako to prebieha. Bola som mladá a nemala som veľa informácií, nemala som nikoho, kto tým prešiel a poradil by mi. Ako sa povie “hodili ma do vody a ja som mala plávať”.

Nezabudnem (ťažké bolo):

Ťažké bolo pre mňa odlúčenie od rodiny, uzatvorené oddelenie a hlavne myšlienky, na to, čo ma čaká. Som z Oravy a bola som vtedy tak ďaleko…v Bratislave. Taká vzdialenosť a ešte aj to uzatvorené oddelenie. Keby aj prišla moja rodina, tak by som sa s nimi ani len “postískať”. Keď som dlhšej dobe videla brata, plakala som, ale od šťastia. Keď už došlo k príprave na transplantáciu a samotná transplantácia, tak bolo ťažké obdobie ako zvracanie, hnačky, viróza. Ale zvládla som to. Som tu a som šťastná. Bojovala som, chcela som žiť, mala som len 22 rokov…život pred sebou. Každodenné telefonáty od rodiny a kamarátov ma držali a posúvali ďalej.

Môj veselý zážitok z nemocnice☺

Možno pre niekoho nie je “veselý zážitok” to, keď sa vidíte v zrkadle, po ostrihaní krásnych, hustých, čiernych vlasov, ale pre mňa to bola ešte vtedy celkom sranda. Ešte som celkom nevedela čo ma čaká. Len na vysvetlenie, neviem ako u ostatných, ale mne pred transplantáciou vyholili hlavu. Človek si povie, čo u mladého dievčaťa môže vyvolať stav, keď príde o vlasy? Ale bolo to celkom fajn a smiešne.

Jedine vďaka chorobe som prišiel/prišla nato:

Že zdravie je ako soľ, je nad zlato. Aj keď sa musím priznať, že teraz na to občas zabudnem a odkladám preventívnu prehliadku, príp. nejakú kontrolu. Prišla som aj na to, že je v živote veľmi, ale veľmi podstatná súdržnosť rodiny. Mám troch bratov a jeden z bratov odmietol ísť na krvné testy. Našťastie som mala predsa len šťastie a mala som brata-darcu. A som mu veľmi vďačná. A samozrejme nemôžem zabudnúť na kamarátov. Ich každodenné telefonáty, spolu s telefonátmi od rodiny mi dodávali silu do života. Moji malí synovci a netere mi posielali obrázky, ktoré pre mňa nakreslili a ja som sa tešila ako malé dieťa.

Takže nebyť problémov, nebolo by možno:

Ani toho môjho “entuziazmu” do života, pretože sa teším zo života a každý deň je pre mňa dôležitý.

Mám malú dcérku, ktorá mi robí radosť a vždy si poviem, že bolo prečo bojovať.

Novým a budúcim pacientom odkazujem:

Držte sa a nepodľahnite strachu, úzkosti. Čaká Vás ťažká cesta, ale na konci tej cesty je – život!

Ja ako člen rodiny (blízky) to celé vidím takto:

Veľmi ťažko sa mi to hodnotí, pretože v tom čase som sa s Tatianou, len ako dobrý kamarát. Vedel som, že je chorá, ale že je to až také vážne, to som pochopil až keď išla na transplantáciu. Pamätám si na deň, keď som ju prišiel pozrieť k nim domov, keď prišla z nemocnice. Vtedy som už chápal.

Máme spolu krásnu a zdravú dcéru. Chodíme všetci spoločne na kontrolu do Bratislavy.

Tatiana, 37 rokov, transplantovaná v roku 1997

Som k dispozícii kdekoľvek a kedykoľvek (email a mobil na info(zavináč)ebmt.sk)