Pani Monika

Keď to všetko začalo, pomyslela som si:

začala som si myslieť či sa to nebude dať liečiť nejakým iným spôsobom ako ísť do Bratislavy. Stále som dúfala že sa to bude dať nejakým spôsobom obísť, alebo liečiť iným, miernejším spôsobom. Dostala som obrovský strach, alebo skôr paniku z toho čo má čaká, respektíve som ani len netušila čo ma čaká. A v hlave som mala stále myšlienku že mám doma 4 nezaopatrené deti ..

Nezabudnem (ťažké to bolo):

Najintenzívnejší zážitok bolo odlúčenie od mojich detí ktoré sa v tom čase ešte nevedeli o seba postarať. Odlúčenie trvalo 3 mesiace, a myslela som na ne stále počas celej tej doby. Čo mi iné ostávalo ako tam len tak bezmocne ležať a myslieť na ne? Ale myslím že práve tento moment, to ustavičné myslenie na ne je dôvod prečo sa mi podarilo sa zotaviť s pomerne slušnými výsledkami. Človek si musí jednoducho nájsť niečo v živote kvôli čomu tu je a nepustiť sa toho ani v tej najťažšej chvíli.

Jedine vďaka chorobe som prišla na to že:

Prišla som na to že to naše zdravotníctvo nie je tak zatracované ako si všetci myslíme. Profesionálny personál, to nie sú len postavy v bielych či zelených plášťoch, ale sú to najmä Ľudia s veľkým Ľ .. Moje myšlienky na deti a ich profesionálna starostlivosť ma dostali z najhoršieho von. Okrem potrebných zdravotníckych vyšetrení a procedúr mi ešte dodávali silu, energiu a povzbudenie to tých neľahkých časov. Človek im aj poďakuje, no stále vie že to je málo.

Takže nebyť problémov, nebolo by:

Táto choroba ma akoby privítala do nového sveta. Svet ktorý nepozná každý, ba práveže len málokto. Ale v tomto svete cítiť osoby ktoré si niečím prešli, a odráža sa to na ich charakteroch, na ich zmýšľaní. A práve kvôli týmto udalostiam som mala možnosť spoznať tieto Osobnosti.

Novým a budúcim pacientom odkazujem:

Napísala by som to takto: no tak ľudia, hádam nás od nášho života neodradí nejaká choroba? V živote je toľko vecí na ktoré sa môžeme tešiť, toľko vecí ktoré chcem spraviť, toľko ľudí ktorých ešte spoznáme, tak veľa sa toho ešte v tomto živote stane. Tento pobyt v nemocnici berte len ako tvrdý oddych na dlhú cestu s názvom Život. A hlavne sa treba tešiť z maličkosti, myslieť na ľudí, zážitky, na všetko to čo patrí k obyčajnému životu obyčajného človeka.

Ja ako člen rodiny to vidím celé takto:

Ahojte .. ja som Monikin najmladší syn.

V čase keď sa toto všetko mamine dialo ja som mal len 10 rokov. Sotva som si bol schopný uvedomiť čo sa vlastne dialo, prečo musí mama odísť do akejsi nemocnice, nechápal som súvislosti. Myslím že normálne zmýšľanie 10 ročného chalana. Že sa niečo deje mi došlo až keď mama stále pred dverami s nabalenými nejakými tými taškami a so slzami v očiach sa s nami lúčila. Toto by došlo aj dvojročnému dieťaťu. A verte mi že bez mamy sme to nemali ľahké, lenže tak ako ona myslela na nás, rovnako, ba možno aj viacej sme mysleli my na ňu.

A teraz odstupom času? Až teraz si vie človek uvedomiť aké je to obrovské šťastie a neskutočne pevná vôľa mať zdravotné problémy tohto tipu, a navyše vychovať 4 deti. Ako sa len poďakovať?

Monika, 54 rokov, transplantovaná v roku 1999